Posledné dva mesiace som nerobila nič iné, len sledovala hodiny a rozpis liekov, sirupov a kvapiek, aby som na nič nezabudla a nezmarila tým vytúžený účinok. Nedarilo sa. Dodržiavaniu stanovených denných i nočných užívaní aj hej, no, výsledok sa nejako nie a nie dostaviť.
Choroba začala mordovať Anetku. A to celkom výdatne. Nešetrila ju celý mesiac. Červené líčka zbledli, ťažko nadobudnuté polkilečko bolo zrazu fuč. Keď sa už zdalo, že bude ako-tak dobre, prebrala som štafetu ja, o pár dní Katuška a opäť Anetka. Druhá silná angína. Domáce liečenie nestačilo, nekompromisná teplota sa šplhala vyššie a vyššie a tak sme sa v noci z piatka na sobotu prvýkrát viezli s húkačkou. Infúzie, inhalácie, odbery...hrozný pocit. Jedno vám chrapčí na celú nemocničnú izbu a vy si pamätáte každú minútu z noci. V mysli liečite aj druhé, ktoré bojuje doma. Hoci „len" s teplotou, ale predsa...veď je Vaše! Do toho chorý tatík...škoda pokračovať. Nemôcť pomôcť, čokoľvek urobiť, zmeniť...uff...
Kalendár ukazoval druhý mesiac nášho zatiaľ neúspešného boja. Retiazka sa nie a nie pretrhnúť, na dôvažok sa ešte staršie kočky začali predháňať, ktorá pôjde viackrát na wc-ko. Nevedela som, kam skočiť, koho skôr ratovať a kam koho odpratať, aby nenakazil zvyšok rodiny. Žiadalo sa kričať...plakať. A aj sa...
Dnes je teplý májový večer. V izbičkách všetko pospalo kľudným, verím, že zdravým spánkom. Potichu nakuknem do spálne a napravím Anetke chlpatú kačku. Letmo ju pohladím po líčku a hreje ma, že jej pravidelný dych sotva počuť. Katuške dám okno len na ventilačku a prikryjem ju, hoci viem, že to tak dlho nevydrží. Skôr ako zaľahnem ja, ďakujem. Za silu, že sme toto všetko zvládli.
Viem, je veľa ľudí, ktorí sa majú horšie ako my. Ktorým choroba neznepríjemnila dva mesiace, ale celé roky. A viem, že ich to trápi a bolí rovnako ako mňa. Veď by sme všetky tie choroby sveta prijali za „svoje", len aby naše deti boli zdravé. To sme skrátka my...mamy.
