Zdesene pozerám na seba do zrkadla, stláčam, masírujem, vyrovnávam. Nič. Opuch je stále tam. Veď, čo sa aj čudujem. Z nosa mi tečú hektolitre vody, vonku všetko raší, pučí, kvitne, vonia ... a ja som opäť pred sezónou odignorovala návštevu alergologičky. Nebol čas...Ale, už nabudúci rok...isto! Koľkokrát som si toto už povedala?!?!?!
Moje momentálne jediné zbožné prianie je byť taká, ako doteraz. S vyrovnanou a hlavne symetrickou tvárou. S tou tvárou, na ktorú sa každé ráno pozerám a skúmam na nej ten či onen miniatúrny fliačik, vyrážku či vrásku. Inak vyhrnutý nos, ako som si vždy priala, užšie líca...a dalo by sa pokračovať. S tou tvárou, s ktorou z času na čas prestávam byť spokojná, lebo sa na nej začínajú podpisovať moje roky, moje deti, moje starosti a radosti. Ale, teraz...ako veľmi ju chcem späť. Tu moju tvár. Moju!
Bežím do kuchyne, beriem z mrazničky polievkovú lyžicu, ktorú som tam medzičasom dala a prikladám. Čakám, čo bude. Polhoďka preč. Opuch sa zmenšuje. ChvalaBohu! Pomaly, ale isto sa zo mňa opäť stávam ja. Ďakujem, ďakujem, že mam takú tvár, ako mám!
Ja márnomyseľnica márnomyseľná...stále sa mám čo učiť. My všetci. Byť vdační za to, čo máme! V ten správny okamih....nie, až keď je neskoro...